Môj príbeh

Čo je osud? Niečo, čo je nám vopred určené? Sme len figúrkami v rukách akejsi entity, ktorá rozhoduje o našej existencii? A ak nie, kto alebo čo nás vedie ku krokom, ktoré napokon rozhodujú o našom živote? Máme vôbec možnosť slobodne sa rozhodovať?

Reklama

V čase, keď som sa začal zamýšľať nad tým, kam ďalej so svojím životom, prežíval som osobný aj pracovný úpadok. Takmer dvadsať rokov som pracoval v reklame. Začínal som v deväťdesiatych rokoch ako grafik s počítačom. Počítače a grafika ma nesmierne bavili a dopyt rozvíjajúceho sa kapitalistického trhu mnohonásobne prevyšoval ponuku. Zákaziek bolo toľko, že som zakrátko založil vlastnú firmu. Prišli zamestnanci a z firmy vyrástla stredne veľká reklamná agentúra. Išlo to akosi samo. Obklopil som sa schopnými ľuďmi a vytvorili sme skvelý tím, ktorý dokázal kreatívne vyriešiť akékoľvek zadanie. Postupne som sa zbavoval povinností, zodpovednosť som delegoval na podriadených a sám som chodil na stretnutia s klientmi – kávičky, obedy, mítingy.

Bolo to úspešné obdobie po všetkých stránkach a bol som presvedčený, že nikdy neskončí. Zažil som zlatú éru reklamy, časy, keď bol počítač ešte naozajstnou raritou. Bol som žiadaný, priatelil som sa s mediálne známymi ľuďmi a užíval si všetky výhody života a doby. Neskôr prišla rodina, deti… Ako v rozprávke.

Zdanlivá idylka sa však rokmi menila. Práca bola čoraz stresujúcejšia. Prišli nové technológie, sociálne siete, do reklamy vstúpil výskum, merania, tablety – a my sme to tempo nedokázali udržať. Vyžadovalo si to neustále vzdelávanie, na ktoré nebol čas ani priestor. Po kríze v roku 2008 prišla nová generácia šikovných ľudí. Tlak na agentúru rástol, ceny klesali. Problémy sa hromadili a ja som sa postupne dostal do úplného vyhorenia. Kritické situácie, nekonečné konflikty a neriešiteľné problémy boli na dennom poriadku. Peklo. Žil som v permanentnom strese. Prišla apatia k práci a napokon aj krach agentúry. Tušil som to, no nedokázal som urobiť nič, aby som ju zachránil. Bola to len otázka času.

Bol som zvyknutý na veľmi vysoký štandard, a tak som to znášal ťažko. Peniaze prestali prúdiť. Prišli depresie, výkyvy nálad, zmeny v správaní a po krátkom čase aj rozchod s rodinou. Prišiel som o všetko, v čom som dovtedy žil.

Zo svojho neúspechu som obvinil celý svet. Práve ten neúspech ma trápil najviac. A svojím správaním som prišiel aj o priateľov, ktorých som ešte mal. To ma dorazilo.

Dva roky som nerobil nič. Nevedel som, čo ďalej. Občas som sa pokúsil vymyslieť niečo, čo by ma opäť postavilo na nohy. Míňal som všetky zarobené peniaze a topil sa v spomienkach, depresiách a strachu, bez akejkoľvek vízie do budúcnosti. Uvedomoval som si, že na trhu práce som nezamestnateľný. Dvadsať rokov som šéfoval ľuďom; firma mala vybudovaný systém a štruktúry, posledné roky fungovala už len zotrvačnosťou, až napokon skrachovala. V tom čase som už vlastne nevedel robiť nič. Žiadny kolektív by som neomladil. Bol som sklamaný, vyčerpaný a bez pracovných návykov. Po rokoch šéfovania sa mi nechcelo ísť robiť zamestnanca. Depresie a strach mi nedovolili sústrediť sa na čokoľvek. Rútil som sa do nezastaviteľnej likvidačnej špirály. Čoho som sa chytil, to som pokazil. Dokázal som zabudnúť alebo zmeškať aj jediný termín, o ktorom som vedel dávno vopred. Neustále som sa vracal k minulosti, k chybám a ich príčinám. Vinu som zvaľoval na každého okrem seba. Bola to veľká facka od života, po ktorej som rezignoval.

Zmieril som sa s tým a zrazu mi bolo jedno, čo bude ďalej. Keď má prísť koniec, nech príde čo najskôr. Útechu som hľadal v alkohole aj v drogách. Vtedy som dokázal aspoň na chvíľu zabudnúť na realitu – v presvedčení, že to už nebude trvať dlho. Ani vo sne by mi nenapadlo, že práve tento sebadeštrukčný život sa stane začiatkom novej cesty.

Netušil som, že Boh so mnou má úplne iné plány.

Pobyt v tme

Keď nastal zásadný zlom v mojom živote, nebol som celkom pri zmysloch. Často som bezcieľne sedel za počítačom a googlil rôzne hlúposti. Úpadok som prijal ako fakt a v snahe pomôcť vlastnej sebadeštrukcii som pravidelne pil. Vždy som to, samozrejme, prehnal, čo sa podpisovalo aj na mojom konaní.

Na internete som natrafil na zážitky ľudí, ktorí absolvovali pobyt v tme – terapiu tmou. Človeka zavrú na niekoľko dní do úplného ticha a tmy. V Čechách s ňou dosahuje úžasné výsledky jej priekopník MUDr. Urbiš.

Zrejme ma to veľmi zaujalo, pretože ráno som v pošte našiel potvrdenie o online platbe, vyplnenú objednávku pobytu a nejaké poznámky. Až potom sa mi vybavil telefonát z predchádzajúceho dňa. Nástup 6. 2. 2014, teda o tri dni. Pyramída, Český Krumlov, Česká republika.

Dodnes neviem, prečo som sa tak rozhodol. Nechal som sa zavrieť do ticha a tmy na celých desať dní. A aby to bolo ešte náročnejšie, jedlo, ktoré inak nosia každé ráno, som si nechal donášať na signál – až keď som bol hladný. Okamžite som stratil pojem o čase. Nevedel som, ako dlho tam už som, ani ako dlho ešte budem. Jedna miestnosť, desať dní, ticho a tma. O tom, ako som pobyt prežíval, písať nebudem – no každému ho odporúčam. V tme som mal dosť času zhodnotiť minulosť. Uvedomil som si veľa vecí, na ktoré v bežnom živote nie je čas. Zmenilo sa moje vnímanie vnútorného sveta, vlastného ducha aj ega.

V tme sa striedali rôzne psychické a abstinenčné stavy, myšlienkové pochody, spánok a bdenie, neskôr aj meditácia, do ktorej som sa dostal úplne prirodzene a v ktorej som sa snažil zotrvať čo najdlhšie. Ako sa dostať z kolobehu úpadku a žiť plnohodnotne a zmysluplne? Ako naplniť svoj život radosťou a láskou namiesto pekla, ktorým som prechádzal?

Po čase som sa na svoju minulosť začal pozerať ako nestranný pozorovateľ. Paradoxne, práve snaha všetko pochopiť mi bránila tomu porozumieť. Pozrel som sa na minulosť bez predsudkov a emócií. Dôležité bolo vyrovnať sa s ňou, urobiť za ňou hrubú čiaru a zabudnúť.

Stretnutie s Bohom

Keď som prekonal zlomový bod pobytu, začali prichádzať odpovede. Najprv veľmi nenápadne. Začal som vnímať náznak čohosi zvláštneho – nezrozumiteľné šumy, slabé záblesky, niečo, čo predtým v priestore nebolo. Postupne sa to zmenilo na stabilnejšiu, pohybujúcu sa svetelnú formu, ktorá však zmizla v momente, keď som na ňu upriamil pozornosť.

Myslel som si, že je to len vidina, dôsledok pobytu v tme. Pustil som to z hlavy – a svetlo sa objavilo znova. Opäť som spozornel a svetlo zmizlo. Vrátilo sa vo chvíli, keď som naň zabudol. Opakovalo sa to niekoľkokrát.

Rozhodol som sa, že nabudúce už reagovať nebudem. Najťažšie však bolo pustiť to z hlavy. Chvíľu trvalo, kým sa svetelná forma znova objavila. Prichádzala odkiaľsi zozadu, pomaly a opatrne, v neustálom pohybe. Sprevádzali ju čoraz zreteľnejšie zvuky, zväčšovala sa a svetlom obklopovala celé moje vnímanie. Nič pritom neosvetľovala. Moja pozornosť už nedokázala jej dianie ovplyvniť. Zrazu som úplne realisticky pred sebou, za sebou, vlastne všade, videl abstraktnú, neustále sa meniacu priestorovú entitu. V každom okamihu vyzerala inak, plná farebných detailov a tvarov. Žiarila mnohými farbami – niektoré som nikdy predtým nevidel – a priestorovo sa neustále premieňala. Bolo to svetlo bez fotónov.

Mal som pocit, že sa so mnou snaží komunikovať. V štúdiovom tichu to boli zvláštne šumy, vlny, zvuky bez decibelov. Nepočul som ich ušami, vnímal som ich celým telom. Akoby vychádzali z môjho vnútra.

Pomaly a zreteľne som rozoznával stále sa opakujúce slová:

Vráť sa k sebe… k svojej podstate… venuj sa telu… otváraj oči… pokračuj v začatom… tvor priestor!

Počul som to celkom jasne, len som tomu nerozumel. Úplne nelogické symboly, ako nejaké klišé. Aké telo? Mám začať športovať? Čo to má spoločné so mnou?

Obrazy boli ešte záhadnejšie. Vo svetelnom dianí som začal rozpoznávať ženské telá. Približovali sa ku mne odkiaľsi z diaľky, zo všetkých strán, v skupinách aj jednotlivo. Krásne nahé ženské telá. Bez očí, nehybné, akoby naaranžované v erotických pózach a strnulosti. Ako sa približovali, postupne im mizli ruky, nohy, časť hlavy – a to, čo z nich zostalo, sa menilo na múmie. Alebo na niečo, čo múmie pripomínalo. Desiatky, možno stovky múmií sledovali tváre neznámych ľudí, podobné karnevalovým škraboškám. Hlavy bez tiel, hlavy so skutočným pohľadom, niektoré so zatvorenými očami. V neustálom pohybe sa múmie sfarbovali do nesmierne intenzívnych, bohatých farieb s vysokým, až zrkadlovým leskom. Zdalo sa mi, že tie obrazy som už niekde videl.

A k tomu stále tie isté slová. Obrazová sekvencia sa opakovala zakaždým v inej forme a v inom poradí, no pointa bola rovnaká:

Nič nehľadaj! Tvor priestor! To, čo vidíš, existuje iba v tvojom vnútri…

Precitol som. Nevedel som, či som spal. Bol to sen? No dobre, ale dosť bolo srandy! Toľko rôznych informácií. Aké telo? Kam k sebe? A k tomu nahé ženy. Nedávalo mi to žiadnu logiku.

Keď nad niečím usilovne premýšľam, zvyčajne si nedokážem spomenúť. A znova – snaha niečo logicky pochopiť mi bránila tomu porozumieť. Bolo mi jasné, že krúžim okolo niečoho, čo si žiada vysvetlenie a čo môže dať môjmu životu nový zmysel. Prichádzalo to postupne, ako skladačka.

Odliatky

Pravdou je, že celý život som inklinoval k výtvarnému umeniu. Od detstva som kreslil, ilustroval, maľoval, modeloval – venoval som sa všetkým jeho formám. Miloval som to. Celý môj život sa točil okolo výtvarného umenia: osem rokov ľudovej školy umenia, štyri roky strednej umeleckej školy s maturitou, šesť rokov na VŠVU. V poslednom ročníku som sa však nechal zlákať rozvíjajúcim sa reklamným trhom, jeho možnosťami a, samozrejme, peniazmi. Vtedy sa pre mňa umenie skončilo.

Občas som si spomenul na tvorivé plány a ambície zo štúdií, ktoré tak rýchlo skončili výmenou za úplný klam menom REKLAMA. Vždy to bola veľmi horká spomienka.

Obrazy v tme nadobudli plne realistickú podobu a konkrétny vzhľad. V bielych maskách som začal rozpoznávať tváre s presnými detailmi. Ale veď to nie sú masky. Sú to sochy.

Všetko som pochopil, keď som zistil, že ide o sadrové odliatky tvárí. Odliatok tváre je výtvarné dielo, ktoré vznikne skopírovaním tváre do tuhnúceho materiálu.

Bola to sadrová tvár akejsi ženy, jedna z mnohých, ktoré som kedysi počas vysokej školy na internáte vyrobil pre istého kamaráta. A potom ďalšia a ďalšia… Úplne som na to zabudol. Počas štúdia som sa tejto činnosti občas venoval – za fľašu vína a pár drobných. Bavilo ma to. Dodnes mi niekto zo známych povie, že má odliatok, ktorý som mu kedysi urobil. Grafické zákazky však svojím množstvom moje vtedajšie výtvarné pokusy prevalcovali. Obrazy, ktoré som videl v tme, mi pripomenuli obdobie tesne pred mojím „zlým“ rozhodnutím.

Začalo sa vyjasňovať a vnímané klišé bolo zrazu zrozumiteľné. Vtedy sa to zlomilo. BINGO. Informácia z tmy bola úplne presná. Neuveriteľne prvoplánová.

Cesta predo mnou bola jasná. Budem sa venovať odliatkom ľudských tiel. Výtvarnému umeniu – činnosti, ktorá kedysi bola mojím detským snom a víziou mojej mladosti. Tesne pred jej naplnením som odbočil a nechal sa zviesť vidinou komerčného úspechu. Teraz som bol motivovaný a rozhodnutý.

Dnes viem, že múmie symbolizovali samotný odlievací proces, pri ktorom telo pokryté sadrovými obväzmi naozaj pripomína múmiu. Pózy boli presne také, aké som neskôr videl pri odlievaní tiel… a tá farebnosť bola úplne rovnaká. Odkrylo sa mi aj mnoho ďalších súvislostí.

Z tmy som sa vrátil zmenený. Za desať dní som schudol takmer desať kíl a cítil som sa omnoho lepšie. Malo to ozdravný účinok. Skutočná tma a ticho. Taký zážitok zanechá nezmazateľné stopy, o ktorých viem iba ja. Tma vás zoznámi s vaším vnútrom – alebo s niečím neopísateľným. Stretnutie s Bohom. Na to sa nedá zabudnúť a nedá sa to ani vysvetliť.

Po návrate som sa okamžite pustil do hľadania informácií. Googlil som, pozeral, počítal. Snažil som sa zistiť čo najviac. Veľkým prekvapením bolo, že ide o veľmi zriedkavý výtvarný prejav – v podstate činnosť bez akejkoľvek konkurencie v širokom okolí. V Európe sa jej sem-tam niekto venuje, častejšie skôr v Spojených štátoch. Väčšinou však ide o odliatky rúk, detských ručičiek či tehotenských brušiek – skôr darčekové predmety než umelecké diela. Našiel som nový životný cieľ: živiť sa výtvarnou tvorbou. Umením.

V hlave sa mi síce vyjasnilo, no podmienky na realizáciu vôbec neboli priaznivé. Ako vyštudovaný sochár som mal presnú predstavu o tom, ako by mal ateliér fungovať, chýbali mi však priestory, vybavenie aj peniaze. Zostalo mi len nejaké dielenské náradie z čias, keď som staval rodinný dom.

Po návrate z tmy som postupne napravil vzťahy – všetky, ktoré sa dalo. Najprv s kamarátmi, neskôr aj s bývalou rodinou a svokrovcami.

Prehovoril som jednu známu – krásavicu, bývalú Playmate –, aby prišla na návštevu. Doma v garáži som sa pokúsil vytvoriť prvú formu. Úplné fiasko. Celá forma sa rozpadla, pretože som použil materiál, ktorý po stuhnutí nedržal pohromade. Aby toho nebolo málo, bol pri tom aj môj kamarát fotograf a celý omyl zdokumentoval.

Bola ochotná skúsiť to ešte raz. Tentoraz som už nechcel nič riskovať a formu som vytvoril zo sadrových obväzov. Peklo si však prežila ona – pri snímaní formy som jej kompletne depiloval telo. Všetky chĺpky zostali prilepené vo forme…

Bolo mi jasné, že také jednoduché to nebude. Prekážky sa objavovali na každom kroku a najhoršie boli tie nečakané. Samotný odliatok tela sa však podaril úžasne. Prakticky hneď som videl, čo je možné a čo treba zlepšiť. Pokus – omyl. Informácie som zháňal veľmi ťažko, pretože takúto skúsenosť nemal nikto. Ako mi naznačila tma, musel som všetko vymyslieť od základu: samotné fungovanie, výrobu, prezentáciu, predaj, marketing – a predovšetkým priestory. Tie boli úplne nevyhnutné. Zároveň som si uvedomoval, že ich nemám z čoho platiť. Veď som nič nezarábal. Minul som aj posledné rezervy.

Hľadal som, opäť googlil, telefonoval. Vedel som, že ateliér potrebujem, a vedel som aj to, že naň nemám. Napriek tomu som chodil na obhliadky, aby som sa zorientoval. Možno sa stane nejaký zázrak.

Ateliér

Raz som pri náhodnom túlaní v jednom areáli objavil priestor, ktorý ma úplne oslovil. Bývalá stolárska dielňa. Areál bol strážený, priestor v dezolátnom stave – zhnité okná, žiadne kúrenie –, ale bol prázdny. Bolo treba urýchlene vymeniť okná, natiahnuť elektrinu a kúrenie.

Správca mi povedal, že priestory sú voľné, nikto ich nechce a ak chcem, môžem sa hneď nasťahovať. Nemal som z čoho. Dodnes neviem, ako sa mi ho podarilo presvedčiť, no nechal ma tam fungovať dva roky načierno – bez nájomného a bez platenia energií. Na vlastné riziko a bez toho, aby za to niečo chcel. Až po dvoch rokoch, keď sa čakal audit majiteľa z Prahy, sme môj pobyt v ateliéri museli zlegalizovať.

Peňazí bolo stále málo. Čo som zarobil, išlo na deti alebo na materiál. Bol som finančne vyčerpaný a musel som to riešiť predajom chaty a pôžičkou. Pustil som sa do rekonštrukcie ateliéru aj do práce na dielach. Keď sa s niečím takým začne, rozbehne sa reťazová reakcia okolností – jedno sa nabaľuje na druhé. Raz mi len tak zavolal kamarát a ponúkol mi plastové okná. Neboli zlé ani staré, len sa mu nepáčila ich farba. Náhodou mali presne taký rozmer a boli v takom počte, ako som potreboval. Regály, police, varič, chladnička – podobne som prišiel k mnohým veciam, ktoré skončili v ateliéri. Vrcholom bola Straksova dizajnová sedačka, ktorej nadobúdacia hodnota mnohonásobne prevyšovala cenu ateliéru aj s rekonštrukciou. Môjmu známemu sa jednoducho prestala páčiť.

Moje okolie si nového podnikania všimlo pomerne rýchlo. Bývalí známi, klienti aj kolegovia sa o mojej činnosti dozvedali z Facebooku a z webu, na ktorom som pracoval od samého začiatku. Prvú veľkú objednávku na sochu som dostal od kamaráta, ktorý ma prišiel pozrieť do ateliéru. Nikdy predtým odo mňa žiadnu sochu nevidel. POÉMA – samostatne stojaci ženský akt v nadživotnej veľkosti do exteriéru. Odprezentoval som mu koncept a on súhlasil. Celú sochu mi vyplatil vopred – a nikdy si pre ňu neprišiel. Ani po mojich mnohých urgenciách.

Môj život sa presťahoval do ateliéru, kde som trávil všetok čas. Oslovoval som bývalé známe a snažil sa ich prehovoriť na spoluprácu. Klientela sa zmenila od základov. Reklamných manažérov, accountov a marketingových riaditeľov vystriedali tie najkrajšie dámy v najlepších rokoch. Modelky, playmates, bohaté manželky, missky, porno herečky – ich nahé telá sa stávali predlohou nových diel.

O moju tvorbu sa začali zaujímať podnikatelia, zberatelia umenia, oligarchovia a vo veľkej miere aj ľudia z erotického priemyslu.

Napriek tomu nešlo všetko ako po masle. Bolo náročné nájsť a vyladiť technológiu tak, aby bol odlievací proces pre modelku zvládnuteľný. Postupne som objavoval možnosti a potenciál. Čo socha, to experiment. Mnohé s veľkou ľútosťou skončili rozbité na smetisku. Vôbec to nevadilo – naplno som sa oddal sochárstvu.

Ide sa ďalej

Okolnosti mi v tom čase boli celkom priaznivo naklonené (neskôr som pochopil prečo). Podarilo sa mi dohodnúť spoluprácu s viacerými modelkami a diel postupne pribúdalo. Práca s nahým ženským telom sa stala bežnou súčasťou môjho života. Bolo potrebné zachovať si patričný odstup a nevnímať modelku ako erotickú bytosť. Samotný odlievací proces je dosť náročný a vyžaduje maximálne sústredenie. Zakrátko som už modelky zháňať nemusel – mnohé sa hlásili samy. Na prezentáciu som využíval všetky mediálne kanály, sociálne siete a osobné kontakty.

Prvý klient, ktorého som pozval do ateliéru, kúpil všetky vystavené sochy. Dokonca aj tie nedokončené – vraj mu to nevadí. Navyše si objednal ďalšiu sochu v nadživotnej veľkosti. Po ňom prišiel ďalší a ďalší… Rozbehol sa proces tvorby, výroby a predaja a život postupne opäť nadobudol skutočnú hodnotu. Časom som rozšíril pôsobnosť aj o posmrtné masky, takže okrem modeliek pracujem aj s mŕtvymi.

Milujem svoje pracovné prostredie plné toxických, jedovatých výparov. Je to vôňa, ktorú by som nevymenil ani za najluxusnejšiu kanceláriu. Nepodarky dnes už vyhadzovať nemusím. Stačí ich vyložiť pred ateliér a hneď sú preč.

Veľakrát som premýšľal, ako by vyzeral môj život, keby som sa touto cestou vybral hneď po škole. Náznaky predsa boli. Vyššia moc, ktorá zasiahla do môjho života v rozhodujúcom momente, asi vedela prečo. Ako nevybúrený mladý chalan s vtedajšími hodnotami, životným štýlom a túžbami som na túto profesiu vôbec nebol pripravený. Dnes s istotou viem: nedal by som to. Ani nechcem vedieť, ako by to dopadlo.

Čo má prísť, príde. Zlá minulosť neznamená zlú budúcnosť. A tá príde v správnom čase. Na začiatok nikdy nie je neskoro.

Čo som pochopil v tme

V tme sa úplne zmenilo moje vnímanie reality ako takej.

Pochopil som, že nie som tímový hráč. Moja individualita mi to neumožňuje. Nikdy v živote som nemal nadriadeného a v práci som nemusel rešpektovať žiadne autority. Ak chcem v živote fungovať, musí to byť spôsob ktorý si vytvorím sám. A možnosti sú neobmedzené. V tme je dosť času všetko analyzovať, a tak človek môže dospieť k veľmi zaujímavým poznaniam. Súvislosti, ktoré sa tam prepoja, v bežnom svete nemajú šancu.

Najviac frustrujúce zistenie bolo, že v mojom živote najhoršie dopadli práve veci, ktoré som chcel za každú cenu dotiahnuť do úspešného konca. Energia vynaložená nad rámec vždy viedla k negatívnemu výsledku. Akýkoľvek tlak na okolnosti vyvolal prirodzený odpor, ktorý nedovolil dotiahnuť veci do správneho konca. A to, čomu som nepripisoval dôležitosť, dopadlo úspešne. Dôležité je len to, čo za dôležité určíme. Tento rozdiel sa prejavoval v celom mojom živote.

Nikdy netlač na pílu. Nesnaž sa určovať smer súperením s niekým iným ani proti prirodzenému odporu okolností – tie ti vždy vopred naznačia, ako daná aktivita dopadne.

Pochopil som, že cieľom akéhokoľvek sebazdokonaľovania nesmie byť pohodlnejší život ani úpadok do nekonečného vyhľadávania zábavy. Ani obklopovanie sa množstvom drahých a zbytočných vecí. A už vôbec nie porovnávanie sa či súperenie s kýmkoľvek.

Milujem samotu. Len vtedy sa okolo mňa dejú zázraky. Nemá to nič spoločné s osamelosťou.

— Slavomír Gibej