História posmrtnej masky
Smrť bola vždy zahalená závojom tajomstvá, strachu, zvedavosti a pokoja. Ľudstvo neustále uctievalo smrť mnohými spôsobmi. Jeden z najzaujímavejších spôsobov bola aj tvorba posmrtných masiek. Posmrtné masky a smrť majú spoločnú históriu. Bez ohľadu na čas a miesto, kedy došlo k smrti, niekto nepochybne urobil niečo pre zachovanie pamäti zobrazenej osoby. História posmrtných masiek je veľmi dlhá a v mnohých krajinách sa veľmi odlišná. Jedno ale majú masky vždy spoločné: ide o odliatok tváre, ktorý má nejakým spôsobom uctievať zomrelého.
Starovek
V staroveku boli posmrtné masky tradíciou v mnohých kultúrach, napríklad v Egypte, Grécku, Ríme alebo Číne. V starovekom Egypte sa posmrtné masky používali ako súčasť pohrebného rituálu, ktorý mal zaistiť bezpečný prechod duše do posmrtného života. Kňazi ich vkladali do hrobky spolu s panovníkom pre zachovanie jeho podoby. V starovekom Ríme mali masky nielen iný význam, ale aj výrobný proces bol iný. Zatiaľ čo Egypťania odlievali masky na telách mŕtvych, v Ríme si človek masku vytvoril ešte počas života. (Live Mask) Umelci vyrábali posmrtné masky z vosku, hliny, kovu, látky alebo zlata. Najznámejšou posmrtnou maskou z Egypta je maska faraóna Tutanchamóna, ktorá bola objavená v roku 1923. Maska pozostáva z dvoch vrstiev zlata a zdobená polodrahokamami a sklenenými vložkami. Maska má výraznú modrú a zlatú farbu a symbolizuje božskosť a kráľovskú moc.
V starovekom Grécku a Ríme sa posmrtné masky robili z vosku alebo sadry a používali sa na vytváranie portrétov zosnulých, kde sa verilo, že zachovávajú podobu duše zomrelého. Posmrtné masky sa tiež vystavovali v domoch alebo chrámoch ako spomienka na predkov. Niektoré posmrtné masky sa dokonca používali pri verejných pohreboch, kde ich nosili príbuzní zomrelého. Posmrtné masky sa robili najmä z významných osobností, ako napríklad filozofov, politikov, básnikov alebo vojvodcov. Medzi najslávnejšie posmrtné masky staroveku patria masky Platóna, Aristotela, Alexandra Veľkého, Cézara, Cicera alebo Marka Aurelia.
Zlatá pohrebná maska faraóna Tutanchamóna zdobená Lapisom lazuli (ultramarín) a farebným sklom, New Kingdom 18. dynastie (cca 1323 p.n.l.), Egyptské múzeum v Káhire. Výška 53,3 cm.
Kovová posmrtná maska s pohyblivými ušami z Moon Pyramid, Peru, 3 – 8 storočie
Agamemnonova posmrtná maska: Táto maska je jednou z piatich zlatých masiek, ktoré boli objavené v roku 1876 v Mykénach v Grécku.
Stredovek
V stredoveku sa posmrtné masky používali na identifikáciu a uctievanie svätých a kráľov. Posmrtné masky sa robili z vosku, kovu, sadry, hliny a často sa pridávali k relikviám alebo sarkofágom. Posmrtné masky sa tiež používali na vytváranie náboženských obrazov niekedy aj vitráží. Medzi najznámejšie posmrtné masky zo stredoveku patria masky svätého Františka z Assisi, svätej Kláry, Karola Veľkého, Dante Alighieri, Johanka z Arku alebo Jána Husa.
Portrét Michelangela Buonarrotiho, ktorý vytvoril Daniele da Volerra z Michelangelovej posmrtnej masky. 1565, Florencia, Taliansko
Posmrtná maska Dante Alighieri. Dlho sa predpokladalo, že Danteho pohrebná maska bola aplikovaná priamo na jej tvár po jeho smrti v roku 1321. V skutočnosti ide len o sadrovú kópiu originálu, ktorý bol pravdepodobne voskový.
Posmrtná maska Williama Shakespeara, známa ako Kesselstadtská posmrtná maska, vyrobená z parížskej sadry v roku 1616 deň po jeho smrti.
Zdroj:Internet
Novovek
V novoveku sa posmrtné masky stali populárnymi medzi umelcami, vedcami a verejnými osobnosťami, ktorí chceli zvečniť svoje rysy alebo inšpirovať iných. Boli používané ako stály záznam rysov zosnulého. Nahradzovali tak svojou funkciou fotografiu. Posmrtné masky sa robili z vosku, sadry, bronzu alebo iných materiálov a často sa využívali na vytváranie bust, medailónov, mincí alebo pečatí. Tiež sa zbierali ako kuriozity alebo suveníry. Medzi najslávnejšie posmrtné masky z novoveku patria masky Galilea, Newtona, Voltairea, Beethovena, Napoleona, Goetheho, Mozarta, Shakespeara…
Najzaujímavejšia a najviac cenená z posmrtných masiek je L’Inconnue de la Seine, ktorá zobrazuje tvár neznámej mladej ženy, ktorú vytiahli z rieky Seiny v Paríži. Podľa legendy bol patológ v márnici tak uchvátený jej krásou, že si zhotovil voskový model jej tváre. Tento model sa potom rozmnožil a stal sa módnym doplnkom v bohémskej spoločnosti. Mnohí umelci, spisovatelia a filozofi sa nechali inšpirovať jej záhadným úsmevom, ktorý pripomínal Monu Lízu. Jej totožnosť však zostala navždy neobjasnená.
Utopená Mona Lisa zo Seiny
Posmrtná maska Johann Wolfgang von Goethe.
Bronzová posmrtná maska Napoleona Bonaparte
Zdroj:Internet
Moderná doba
Keďže sa masky z niektorých materiálov zachovali veľmi dobre aj do dnešnej doby, bolo možné určiť, ako osoba počas svojho života zhruba vyzerala. Na ich základe tak vznikali na zákazku portréty a sochy a mali mnohokrát nevyčísliteľnú hodnotu. Mnohé posmrtné masky sú uchované v múzeách, historických zbierkach alebo súkromných archívoch, poskytujúc náhľady do fyzického vzhľadu významných postáv z minulosti.
Posmrtné masky sa robili aj zo slávnych osobností slovenskej histórie, ako napríklad Andreja Hlinku, kňaza a politika, ktorý sa narodil v Černovej. Jeho posmrtnú masku vyhotovil sochár Fraňo Štefunko z Martina a podaroval ju Karolovi Sidorovi, ktorý ju neskôr venoval Jánovi Čarnogurskému. Ten ju daroval mestu Ružomberok, kde sa originál nachádza v Hlinkovom múzeu v jeho rodnom dome. Kópia posmrtnej masky je aj v Liptovskom múzeu v Ružomberku
Posmrtná maska – Nikola Tesla
Posmrtná maska Andreja Hlinku
Bronzová posmrtná maska Josifa V. Stalina
Zdroj:Internet
Historický význam
Tieto masky často nesú historický význam a prispievajú k pochopeniu kultúrnych praktík, umeleckých diel a vyobrazení jednotlivcov v rôznych obdobiach dejín. Použitie posmrtných masek sa menilo a vyvíjalo v priebehu času, od slúženia náboženským a duchovným účelom až po ich transformáciu na cenné artefakty pre historické, umelecké a antropologické štúdie. V súčasnosti sú veľmi ceneným obchodným artiklom, poskytujú jedinečný pohľad na vzhľad jednotlivcov dlho po ich úmrtí a prispievajú k našemu poznaniu histórie a kultúry.
