Môj príbeh.

Prológ.

Čo je to osud? Niečo, čo je nám vopred určené? Kto alebo čo nás vedie ku krokom, ktoré spravíme a ktoré majú​ rozhodujúci dopad na našu existenciu. Máme vôbec možnosť vlastného a slobodného rozhodovania? 

Reklama.

V časoch, keď som bol opäť donútený zaoberať sa myšlienkou budúceho smerovania svojej existencie prežíval som osobný i pracovný úpadok. Skoro 20 rokov som sa venoval práci v reklamnej agentúre. Začínal som popri štúdiu na vysokej škole v 90-tych rokoch, privyrabal som si ako grafik s počítačom. Práca na vizitkách, logách, letákoch, skratka počítačová grafika ma nesmierne bavila. Bolo to v časoch keď dopyt rozvyjajuceho sa kapitalistickeho trhu násobne prevyšoval ponuku. Pretlak zákaziek umožnil, že zakrátko som založil firmu, prišli zamestnanci a firma sa rozrástla v stredne veľkú reklamnú agentúru.

Išlo to akosi samo. Obklopil som sa schopnými ľuďmi, vytvorili sme skvelý pracovný tím schopný kreatívne riešiť všetky zadania klientov. S pomerne veľkým šťastím som dokončil školu s presvedčením, že nikdy nebudem potrebovať. Postupne sa mi podarilo delegovať povinosti na podriadených, odbremenil od prvoplánovej zodpovednosti a chodil som na rôzne stretnutia s klientmi, kávičky, obedy, mítingy…

Prežíval som úspešné obdobie po všetkých stránkach s presvedčením, že to nikdy neskončí. Zažil som zlatú éru reklamy v porevolučných časoch keď počítač bol naozaj rarita. Bol som žiadaný, kamarátil som sa s mediálne známymi ľuďmi a užíval som si všetky benefity života a doby. Neskôr prišla rodina, deti… Idylka ako v rozprávke. 

Postupne rokmi sa práca stala menila a stala sa veľmi stresujúca. Príchodom nových technológií vznikli sociálne siete, do reklamy vstúpil výskum, merania… Prišli tablety a reklama sa presunula do online priestoru. My sme tu zmenu a tempo nedokázali udržať. Vyžadovalo to neustále vzdelávanie sa v odbornosti na čo nebol čas ani priestor. Po kríze 2008 prišla generácia mladých šikovných ľudí. Zvyšoval sa tlak na agentúru, zároveň sa znížovali sa ceny. Problémy sa hromadili a postupne som sa dostal do úplného vyhorenia. Na dennom poriadku vznikali kritické situácie, nekonečné konflikty, neriešiteľné veci, peklo… Bol som v permanentnom strese. Vznikla apatia k práci a neskôr aj krach agentúry. Aj som to tušil, len nič som nedokázal spraviť pre záchranu. Bola to len otázka času. 

Zvyknutý na veľmi vysoký štandard, som to tažko prežíval. Prestali prúdiť peniaze. S tým prišlo trápenie. Nastali depresie, zmeny nálad, správania a po krátkom čase rozchod s rodinou.  Prichádzal som o všetko v čom som fungoval. A obviňoval som z toho celý svet. A vďaka svojmu správaniu, prišiel som ešte aj o priateľov ktorých som mal. To ma dorazilo. 

Skoro 2 roky som nerobil nič. Nevedel som, čo ďalej. Občas som sa snažil vymyslieť niečo, čo by ma opäť postavilo na nohy. Míňal všetky zarobené peniaze. Utápal som sa v spomienkach, depresiách a strachu, bez vízie budúcnosti. Uvedomoval som si svoju pozíciu na trhu ako nezamestateľného človeka. 20 rokov som šéfoval zamestnancom, firma mala vybudovaný systém, štruktúry a posledných niekoľko rokov fungovala zotrvačnosťou a potom krachla. V tom čase som už robiť nevedel nič. Neomladil by som žiaden kolektív. Bol som sklamaný, vyčerpaný, nemal som pracovné návyky. A po rokoch šéfovania sa mi nechcelo ísť do pozície zamestnanca. Nikdy som nebol zamestnaný. 

Depresie a strach zapríčinil, že som sa nedokázal na nič sústrediť. Rútil som sa do nezastaviteľnej likvidačnej špirály. Čoho som sa chytil, to som pokazil. Bol som schopný zabudnúť či zmeškať jediný termín o ktorom som dávno vedel. Neustále som premýšľal o minulosti, chybách a rôznych dôvodoch. Zo svojho neúspechu som obviňoval každého, okrem seba. Bola to veľká facka od života po ktorej prišla rezignácia. Zmieril som sa s tým a zrazu mi bolo mi jedno čo bude ďalej. Keď má prísť koniec, nech je tu čo najrýchlejšie.

Útechu som hľadal v alkohole aj drogách. Vtedy som dokázal na chvíľu zabudnúť na realitu v presvedčení, že už to nebude dlho trvať. Rozmýšľal som o všeličom. Ani vo sne by ma nenapadlo, že môj samo likvidačný život spôsobí začiatok novej cesty. Netušil som, že Boh má so mnou úplne iné plány. 

Pobyt v tme.

Nebol som úplne pri zmysloch keď nastal zásadný zlom v mojom živote. Čas som často trávil bezcieľnym sedením za počítačom googlením rôznych hlúposti. Úpadok som vnímal ako fakt a v snahe pomôcť vlastnej sebadeštrukcii som pravidelne píl alkohol. Vždy som to patrične prehnal, čo ovplyvnilo moje konanie. 

Na internete som objavil zážitky ľudí, ktorí absolvovali pobyt v tme. Terapia tmou. Človeka zavrú na niekoľko dní do úplného ticha a tmy. V Čechách MUDr. Urbiš – priekopník v tejto terapii má úžasne úspechy. 

Zjavne ma to veľmi zaujalo, lebo v prijatej pošte som objavil ráno potvrdenie o úhrade online, vyplnenú objednávku k pobytu a nejaké poznámky.. Až potom sa mi vybavil telefonický rozhovor z predchadzajuceho dna. Termín nástupu 6.2.2014, teda o 3 dni, Pyramída, Český Krumlov, Česká republika.

Dodnes neviem, prečo som spravil to rozhodnutie. Do ticha a tmy som sa nechal zavrieť na celých 10 dní. A aby to bolo náročnejšie, jedlo ktoré pravidelne nosia každé ráno som si nechal donášať na signál, teda, keď som bol hladný. Hneď som stratil pojem o čase. Nevedel som, koľko času tam som a budem. Jedna miestnosť, 10 dní, ticho a tma. O tom, ako som prežíval pobyt, nebudem písať, ale odporúčam to vyskúšať… V tme som mal dosť času na hodnotenie minulosti. Uvedomil som si veľa vecí, na ktoré v bežnom živote nie je čas. Zmenilo sa mi vnímanie vnútorného sveta, vlastného ducha, ega…

V tme sa striedali rôzne psychické, abstinenčné stavy, myšlienkové pochody so spánkom, bdením, a neskôr aj meditáciou, do ktorej som sa dostal prirodzene. V nej som sa snažil zotrvať čo najdlhšie. Ako to mám urobiť, aby som sa dostal z kolobehu úpadku a žil plnohodnotne a zmysluplne? Ako naplniť svoj život radosťou a láskou namiesto prežívaného pekla?

Po nejakom čase som sa pozeral na svoju minulosť ako nestranný pozorovateľ. Paradoxne mi snaha všetko pochopiť bránila v tom, aby som jej rozumel. Pozrel som sa na minulosť bez predsudkov a emócií. Dôležité bolo vyrovnať sa s ňou, urobiť hrubú čiaru a zabudnúť.

Stretnutie s Bohom.

Po prežití zlomového bodu pobytu v tme začali prichádzať odpovede. Spočiatku veľmi nenápadne som začal vnímať zdanie niečoho zvláštneho. Nejaké nezrozumiteľné šumy, slabé záblesky, niečo, čo doposiaľ v priestore nebolo. Postupne to prerástlo do stabilnejšej pohybujúcej sa svetelnej formy, ktorá však v momente zmizla, keď som na ňu spozornel.

Ako dôsledok môjho pobytu v tme som si myslel, že je to asi nejaká vidina.Pustil som to z hlavy a svetlo sa objavilo opäť. Znova som spozornel a svetlo zmizlo. Objavilo sa v okamžite ako som naňho zabudol. To sa opakovalo niekoľkokrát. 

Bol som rozhodnutý, že ďalší krát už nebudem na svetlo reagovať. Najťažšie však bolo pustiť to z hlavy. Aj to trvalo kým sa znova svetelná forma objavila. Prichádzajúca odkiaľsi zozadu pomaly a opatrne v neustálom pohybe. Bola sprevádzaná čoraz zreteľnejšími zvukmi, zväčšovala sa a svetelne obklopovala moje vnímanie. Nič neosvetľovala. Vtedy už moja pozornosť nebola schopná ovplyvniť jej dianie. Uplne realisticky som v jednom momente pred sebou, za sebou, vlastne všade videl abstraktnú neustále sa meniacu priestorovu entitu. V každom momente mala iný vzhľad plný rôznych farebných detailov a tvarov. Žiarila mnohými farbami, (niektoré som nikdy predtým nevidel) a neustále sa priestorovo menila. Bolo to svetlo bez fotónov. 

Mal som pocit, že to niečo sa snaží so mnou komunikovať. V štúdiovom tichu to boli zvláštne šumy, vlny, zvuky bez decibelov. Nepočul som ich ušami, vnímal som ich celým telom. Vychádzali akoby z môjho vnútra. 

Pomaly a zretelne som rozoznával opakujúce sa: Vráť sa k sebe… k svojej podstate… venuj sa telu… otváraj oči… pokračuj v začatom… tvor priestor!!! 

Počul som to celkom zreteľne len nerozumel som tomu. Úplne nelogické symboly. Ako nejaké klišé. Aké telo? Čo mám športovať? Čo toto všetko ma so mnou spoločné? 

A obrazová informácia bola ešte záhadnejšia. Vo svetelnom dianí som začal rozpoznávať ženské telá. Približovali sa ku mne odkiaľ si z diaľky a zo všetkých strán v skupinách i jednotlivo. Krásne nahé ženské telá. Boli bez očí, bez pohybu akoby naaranžované v erotickej póze a strnulosti. S približovaním im postupne mizli ruky, nohy, časť hlavy a to čo z nich zostalo sa menilo na múmie.  Alebo na niečo čo múmie pripominalo. Desiatky, snáď stovky múmií sledovali tváre neznámych ľudí. Vyzerali ako karnevalové škrabošky. Hlavy bez tela a hlavy s reálnym pohľadom, niektoré so zavretými očami. V neustálom pohybe sa múmie sfarbili do rozličných nesmierne intenzívnych, bohatých farieb vo vysokom až zrkadlovom lesku. Zdalo sa mi, že tie obrazy som už niekde videl. 

A do toho rovnaké slová. Vráť sa k sebe… k svojej podstate… venuj sa telu… otváraj oči… pokračuj v začatom… tvor priestor. Obrazová sekvencia sa opakovala vždy inej forme, v inej postupnosti, ale pointa bola rovnaká. Nič nehľadaj! Tvor priestor! To čo vidíš existuje iba v tvojom vnútri

Precitol som. Nevedel som, či som spal… Bol to sen? Tak, ale dosť srandy! Toľko rôznych informácií. Čo za telo? Kam k sebe? A do toho nahé ženy. Logiku mi to nedávalo. Žiadnu. 

Ak nad niečím úporne rozmýšľam, zvyčajne sa mi nedarí spomenúť. A opäť snaha niečo logicky pochopiť mi znemožnovala tomu rozumieť. Bolo mi jasné že sa točím okolo niečoho, čo vyžaduje vysvetlenie, čo môže dať môjmu životu nový zmysel. Prišlo to postupne ako skladačka. 

Odliatky.

Je pravdou, že celý svoj život som inklinoval k výtvarnému umeniu. Od detstva som vždy niečo kreslil, ilustroval, maľoval, modeloval, venoval sa všetkým formám výtvarného umenia. Miloval som to. Bol to celý môj život, ktorý sa točil okolo výtvarného umenia. 8 rokov – ľudová škola umenia, 4 roky – Stredná umelecká škola (maturita), 6 rokov – Vysoká umelecká škola (VŠVU)… V poslednom ročníku vysokej školy som sa nechal zlákať rozvíjajúcim sa reklamným trhom, jeho možnosťami a samozrejme peniazmi. Vtedy umenie pre mňa skončilo. 

Občas som si spomenul na tvorivé plány a ambície z čias štúdií a ich rýchly koniec výmenou za úplný klam menom REKLAMA. Vždy to bola veľmi horká spomienka. 

Vizuálne obrazy v tme nabrali maximálnu realistickú podobu a konkrétny vzhľad. V bielych maskách  som začal rozpoznávať tváre s presnými detailami. Ale veď to nie sú masky. Sú to sochy.

Všetko som pochopil keď som spoznal, že sa jedná o sadrové odliatky tvárí. Odliatok tváre je výtvarné dielo vzniknuté skopírovaním tváre do tvrdnuceho materialu. 

Bola to sádrová tvár nejakej ženy, jedna z mnohých, ktorú som kedysi počas vysokej školy na internáte vytvoril pre istého kamaráta. A potom ďalšia a ďalšia… Uplne som na to zabudol. Počas školy som sa občas zaoberal touto činnosťou. Za fľašu vína a pár drobných. Bavilo ma to. Dodnes mi nejaký známy povie, že má odliatok, ktorý som mu kedysi vyrobil. 

Grafické zákazky svojou kvantitou prevalcovali moje vtedajšie výtvarné pokusy. Obrazy, ktoré som videl v tme mi pripomenuli obdobie tesne pred mojim “zlým” rozhodnutím. 

Začalo sa mi vyjasňovať a vnímané klišé sa zrazu stalo zrozumiteľné. Vedy sa to zlomilo. BINGO. Informácia z tmy bola úplne presná. Neskutočne prvoplánová. 

Ukázaná cesta predo mnou bola úplne jasná. Idem sa venovať odliatkom ľudských tiel. Výtvarnému umeniu, činnosti, ktorá kedysi bola mojím detským snom a víziou mojej mladosti. A tesne pred jej naplnením som vybočil, nechal som sa zviesť vidinou komerčného úspechu. Bol som motivovaný a rozhodnutý. 

Dnes viem že múmie symbolizovali odlievací proces, kedy telo pokryté sádrovými obväzmi pripominá múmiu. Pózy boli rovnaké ako som neskôr vnímal pri odlievaní tela… a tá farebnosť bola úplne rovnaká… Odkrylo sa mi mnoho iných súvislosti. 

S tmy som sa vrátil zmenený. Schudol som skoro 10 kíl za 10 dní a cítil som sa omnoho lepšie. Malo to ozdravujúci účinok. Skutočná tma a ticho. Tento typ zážitku zanechá nezmazatelne stopy o ktorých viem iba ja. Tma vás zoznámi s vašim vnútrom, alebo s niečím nepopísateľným. Stretnutie s bohom. Na to sa nedá zabudnúť ani vysvetliť. 

Po návrate som sa ihneď pustil do hľadania informácii. Googlil som, pozeral, počítal. Snažil som sa zistiť čo najviac. Veľkým prekvapením bolo, že sa jedná o veľmi zriedkavý výtvarný prejav. V podstate je to činnosť, ktorá nemá v širokom okolí žiadnu konkurenciu. V Európe sa sem-tam tomu niekto venuje, častejšie skor v Spojených štátoch. V prevažnej miere sa jedná o odliatky rúk, detských ručičiek, príp. tehotenských brušiek. Skôr mi to pripomína darčekové predmety ako umelecké diela. Nadobudol som svoj nový životný cieľ – živiť sa výtvarnou tvorbou. Umením. 

V hlave nastalo síce vyjasnenie, ale podmienky pre realizáciu neboli vobec priaznivé. Ako vyštudovaný sochár som si vytvoril presnú predstavu o spôsobe fungovania atelieru, no chýbali priestory, vybavenie a peniaze. Nejaké dielenské vybavenie mi zostalo z čias výstavby rodinného domu. 

Po návrate z tmy som si postupne napravil jestvujúce vzťahy. Všetky, ktoré sa dalo. Najskôr sa to podarilo s kamarátmi a neskôr aj s bývalou rodinou, či svokrovcami… 

Prehovoril jednu svoju známu – krásavicu, bývalú Playmate aby došla na návštevu. Doma v garáži som sa snažil vytvoriť prvú formu. Uplne fiasko. Cela forma sa rozpadla. Použil som material, ktorý sa po stuhnutí k sebe neviazal. Aby toho nebolo málo, prítomný bol aj môj kamarát fotograf, ktorý celý omyl zdokumentoval. 

Bola ochotná dať ešte jeden pokus… Už som nechcel nič riskovať a formu som vytvoril zo sadrových obväzov. Peklo si prežila dotyčná, keď som jej nakomplet depiloval telo pri snímaní formy. Všetky chlpy boli prilepené vo forme…

Bolo mi jasné, že také jednoduché to asi nebude. Prekážky sa objavovali na každom kroku. Najhoršie boli tie nepredpokladané. Odliatok tela sa podaril úžasne. Prakticky hneď som zistil, čo je možné, čo treba vylepšiť. Pokus a omyl. Informácie o tejto činnosti som zbieral veľmi ťažko. Tento typ skúsenosti nikto nemá. Ako to bolo naznačené v tme, musím to celé od základu vymyslieť. Samotné fungovanie, výrobu, prezentáciu, predaj, marketing a v prvom rade priestory. Ich nevyhnutnosť bola najdôležitejšia pre tento účel. Súčasne som si uvedomoval, že to nemám z čoho platiť. Veď nič nezarábam. Minul som aj posledné zarobené rezervy.

Hľadal som, opäť googlil, volal. Vedel som, že potrebujem ateliér a vedel som nemam na to. Napriek tomu som chodil na obhliadky priestorov, zorientovať sa, snáď sa môže nejaký zázrak vyskytnúť. 

Atelier.

Raz pri náhodnom túlaní v jednom areáli som objavil priestor, ktorý má úplne oslovil. Bola to bývalá stolárska dielňa. Areál bol strážený ale priestor bol v dezolátnom stave. Hnilé okná, priestory bez kúrenia, ale boli prázdne. Súrne bolo treba vymeniť okná a potiahnuť elektrinu a kúrenie. 

Správca mi povedal že priestory sú voľné, nikto to nechce, ak chcem, môžem sa hneď nasťahovať. Nemal som za čo. Doteraz neviem za akých okolností sa mi podarilo správcu spracovať a správca mňa nechal v priestoroch fungovať dva roky načierno, bez toho aby som platil energie alebo nájomné. Urobil to na vlastné riziko a nič za to nežiadal. Až po dvoch rokoch pobytu sme museli v očakávaní auditu majiteľa z Prahy môj pobyt v ateliéri zlegalizovať. 

Stále som trpel nedostatkom peňazí. Čo som zarobil, šlo na deti alebo materiál. Finančne som vyčerpaný a musel som to riešiť predajom chaty a pôžičkou. Pustil do rekonštrukcie atelieru aj do práce na výtvarných dielach. Ak sa s niečím takým začne, vyvolá to reťazovú reakciu rôznych okolnosti. Jedno sa nabaľuje na druhé. Raz mi len tak náhodou zavolal kamarát a ponúkol mi plastové okná. Neboli zlé ani staré, len sa mu farebne nepáčili. Iba náhodou mali rovnaký rozmer a počet ako som potreboval. Regále, police, varič, chladnička – podobne som prišiel k mnohým veciam ktoré skončili u mňa v ateliéri. Vrcholom bola drahá dizajnova sedačka, ktorá sa môjmu známemu zrazu prestala páčiť. 

Pomerne rýchlo sa rozšírila správa o mojom novom podnikaní… Celé okolie, bývalí známi, klienti či kolegovia sa dozvedali o mojej činnosti z Facebooku a webu na ktorom som hneď od začiatku pracoval. Prvú veľkú objednávku na veľkú sochu som dostal od kamaráta, ktorý ma prišiel pozrieť do ateliéru. Nikdy predtým žiadnu sochu odo mňa nevidel. POÉMA je samostatne stojaci ženský akt v nadživotnej veľkosti. Odprezentoval som mu koncept a on súhlasil. Vopred mi vyplatil celú sochu a nikdy si pre ňu neprišiel. Až po mnohonasobnom urgovaní. 

Môj život sa premiestnil do ateliéru, kde som trávil celý svoj čas. Oslovil som rôzne bývalé známe a snažil som sa prehovoriť ich k spolupráci. Klientela sa zmenila od základu. Reklamných manažérov, accountov a marketingových riaditeľov vystriedali tie najkrajšie dámy v najlepšom veku. Modelky, playmajtky, bohaté manželky, missky, porhoherečky – ich nahé telá sa stali predlohou nových výtvarných diel.

O moju tvorbu sa začali zaujímať rôzni podnikatelia, zberatelia umenia, oligarchovia a vo veľkej miere ľudia z erotického priemyslu. 

Napriek tomu to nešlo všetko ako po masle. Bolo náročné nájsť a vyladiť technológiu aby odlievací proces bol pre model ľahko zvládateľný. Postupne som objavoval ponúkané možnosti a potencial. Čo socha, to experiment. Mnohé končili s veľkou ľútosťou rozbité na smetisku… Vobec to nevadilo a naplno som sa oddal sochárskej činnosti. 

Ide sa ďalej.

Okolnosti v tom čase mi boli celkom priaznivo naklonené. Podarilo sa mi dohodnúť spoluprácu s viacerými modelkami a postupne mi pribúdali výtvarné diela. Práca s nahým ženským telom sa stala bežnou súčasťou môjho života. Človek musí vedieť zachovať patričný odstup a nevnímať model ako erotickú bytosť. Samotný odlievací proces je dosť náročný a vyžaduje maximálne sústredenie. Zakrátko som modelky zháňať nemusel. Mnohé sa hlásili same. K vlasnej prezentácií som využíval všetky možné mediálne kanály, sociálne siete a osobné kontakty.  

Prvý môj klient, ktorého som pozval do atelieru kúpil všetky vystavené sochy. Dokonca aj nedokončené. K tomu si ešte objednal dalsiu sochu v nadživotnej velkosti. Po ňom ďalší, a ďalší… Spustil sa proces tvorby, výroby, predaja a život nabral opäť skutočnú hodnotu. Postupne som oblasť posobenia rozšíril o posmrtné masky, takže okrem modeliek pracujem aj s mrtvolami. 

Milujem svoje pracovné prostredie plné toxických, jedovatých výparov. Je to vôňa, ktorú by som nevymenil ani za tú najluxusnejšiu kanceláriu. Dnes už nepodarky vyhadzovať nemusím. Stačí ich vyložiť pred atelier a hneď sú preč…

Veľakrát som sa rozmýšľal, ako by vyzeral môj život, ak by som sa hneď po škole vybral touto cestou. Veď náznaky boli. Vyššia moc ktora zasiahla v rozhodujúcom momente do môjho života, asi vedela prečo. Ako nevybúrený, mladý chalan pri vtedajších hodnotách, spôsobe života a túžbach som na túto profesiu vôbec nebol pripravený. Dnes viem s určitosťou povedať – Nedal by som to. Ani nechcem vedieť ako by to dopadlo. 

Čo má prísť, príde. A príde to v správnom čase. Na začiatok nikdy nie je neskoro. 

Slavomír Gibej

Aká je prítomnosť?

Rozhodne lepšia ako bola minulosť. S určitosťou viem povedať, že môj skutočný život začal až po 40-ke. Dovtedy to bolo intenzívne stresujúce pachtenie sa po peniazoch a pseudo hodnotách. Vždy všade a na prvom mieste som riešil peniaze. O všetko som nakoniec prišiel. Dnes sa 

Ale mnoho som získal. Bol mi ponúknutý život a profesia, ktorá pre iných nie je ani v kategórii sna. Vôbec sa nezaoberám vecami, ktoré ma nebavia. Robím len to, čo práve považujem za vhodné.

Bola mi ponúknutá profesia, ktorá nemá žiadnu konkurenciu, umožňuje mi nadštandardne existovať v ktorejkoľvek krajine. Profesia, ktorá ma dostala na neuveriteľné miesta a umožnila spoznať veľké množstvo úchvatných ľudí na Slovensku, či z zahraničí. Profesia, ktorej výsledky práce priťahujú pozornosť mnohých a sú to umelecké diela. Je to profesia od ktorej si vôbec nemusím brať dovolenku a hlavne mi umožňuje slobodne žiť.

Má to však ako všetko jednú podmienku. Musel som však v tme sľúbiť, že nikdy svoju prácu a jej možnosti nikdy nezneužijem k iným cieľom, ako mi bolo určené. Čo sa mi úplne darí…

Slavomír Gibej