Môj príbeh

Prológ

Čo je to osud? Niečo vopred určené? Kto alebo čo vedie naše kroky, ktoré majú rozhodujúci dopad na našu existenciu? Máme vôbec možnosť vlastného a slobodného rozhodovania, alebo sme len hercami v už napísanej hre?

Reklama

V časoch, keď som bol opäť donútený premýšľať o smerovaní svojho života, prežíval som hlboký osobný aj pracovný úpadok. Takmer 20 rokov som zasvätil reklamnej agentúre. Začínal som ešte počas štúdia v 90-tych rokoch ako grafik s počítačom – vtedy to bola rarita. Práca na vizitkách, logách a letákoch ma nesmierne bavila. Bol to zlatý vek; dopyt rozvíjajúceho sa kapitalistického trhu násobne prevyšoval ponuku. Pretlak zákaziek mi umožnil založiť firmu, prišli zamestnanci a onedlho sme vyrástli na stredne veľkú agentúru.

Išlo to akosi samo. Obklopil som sa schopnými ľuďmi a vytvorili sme tím, ktorý kreatívne lúskal každé zadanie. Školu som dokončil skôr so šťastím než s presvedčením, že titul budem niekedy potrebovať. Postupne som delegoval povinnosti, zbavil sa priamej zodpovednosti a môj pracovný deň tvorili stretnutia, kávičky a obedy. Užíval som si benefity doby, priateľstvá s mediálne známymi ľuďmi, neskôr prišla rodina, deti… Idylka, o ktorej som veril, že nikdy neskončí.

Lenže svet sa zmenil. S novými technológiami prišli sociálne siete, merania a online priestor. Tempo sa zrýchlilo a my sme ho nedokázali udržať. Po kríze v roku 2008 nastúpila dravá generácia mladých ľudí. Tlak stúpal, ceny klesali. Problémy sa kopili, až som sa dostal do štádia úplného vyhorenia. Dennodenné konflikty, neriešiteľné situácie, čisté peklo. Výsledkom bola apatia a nevyhnutný krach. Tušil som to, no nedokázal som pohnúť ani prstom.

Pád bolel. Zvyknutý na vysoký štandard som odrazu ostal bez príjmu. Prišli depresie, zmeny nálad a nakoniec rozchod s rodinou. Obviňoval som celý svet a svojím správaním som odohnal aj posledných priateľov. Zostal som úplne sám. Dva roky som nerobil nič, len míňal posledné úspory a utápal sa v strachu. Vedel som, že na trhu som „nezamestnateľný“ – 20 rokov som šéfoval, nemal som pracovné návyky a po rokoch riadenia som si nevedel predstaviť, že budem niekomu podriadený. Rútil som sa do likvidačnej špirály. Rezignoval som. Bolo mi jedno, čo bude. Ak mal prísť koniec, chcel som, aby prišiel rýchlo. Útechu som hľadal v alkohole a drogách. Netušil som, že tento samovražedný životný štýl je v skutočnosti začiatkom novej cesty. Boh mal iný plán.

Pobyt v tme

V tom čase som už nebol úplne pri zmysloch. Dni som trávil bezcieľnym googlením a pitím. Raz v noci ma zaujala „terapia tmou“ – metóda, kde vás zavrú na niekoľko dní do absolútneho ticha a tmy. Ráno som v mailoch našiel potvrdenie o úhrade a vyplnenú objednávku. Matne sa mi vybavil telefonát z predošlého večera. Termín: o tri dni. Miesto: Pyramída, Český Krumlov.

Dodnes presne neviem, čo ma k tomu viedlo, ale nechal som sa zavrieť do tmy na desať dní. Aby to bolo náročnejšie, jedlo mi nosili len na signál. Okamžite som stratil pojem o čase. Jedna miestnosť, ticho a tma. V tom prázdne sa mi však zmenilo vnímanie vnútorného sveta. Egom a duchom otriasali abstinenčné stavy, ktoré sa striedali s hlbokou meditáciou. Pýtal som sa: Ako sa dostať z tohto kolobehu? Ako žiť zmysluplne? Pozrel som sa na svoju minulosť ako nestranný pozorovateľ. Pochopil som, že musím urobiť hrubú čiaru a odpustiť si.

Stretnutie s Bohom

Potom prišli odpovede. Najskôr nenápadne – ako šumy a slabé záblesky. Postupne sa zjavila stabilná svetelná forma. Zmizla vždy, keď som sa na ňu príliš sústredil. Musel som sa naučiť nechať veci plynúť. Keď som konečne vypol myseľ, svetlo ma obklopilo úplne. Videl som abstraktnú, neustále sa meniacu entitu plnú farieb, ktoré som predtým nepoznal. Bolo to svetlo bez fotónov.

To niečo so mnou komunikovalo. Nie ušami, ale celým telom. Vychádzalo to z môjho vnútra: „Vráť sa k sebe… k svojej podstate… venuj sa telu… otváraj oči… pokračuj v začatom… tvor priestor!“ Nechápal som. Aké telo? Aký priestor?

Obrazy boli ešte záhadnejšie. Videl som nahé ženské telá, ktoré sa menili na farebné múmie. Stovky masiek s reálnymi pohľadmi. Všetko sa točilo v intenzívnych farbách so zrkadlovým leskom. A do toho ten istý hlas: „Nič nehľadaj! Tvor priestor! To, čo vidíš, existuje iba v tvojom vnútri.“ Keď som precitol, nevedel som, či som bdel alebo spal. Logiku to nedávalo žiadnu, no cítil som, že som sa dotkol skladačky, ktorá čoskoro zapadne do seba.

Odliatky

Celý život som inklinoval k umeniu. Ľudová škola umenia, stredná umelecká, VŠVU… Potom však prišlo vábenie reklamy a peňazí. Umenie pre mňa vtedy skončilo a ostala len horká pachuť zrady vlastných snov.

V tme sa tie vízie zrazu vyjasnili. Masky, ktoré som videl, neboli masky. Boli to sádrové odliatky tvárí. Spomenul som si, ako som ich na škole robil pre známych za fľašu vína. BINGO. Informácia z tmy bola úplne priamočiara: Mojou cestou sú odliatky ľudských tiel. Návrat k sochárstvu, ktoré som pred rokmi vymenil za komerčný klam.

Z tmy som vyšiel o 10 kíl ľahší a vnútorne uprataný. Okamžite som začal študovať možnosti. Zistil som, že v strednej Európe sa tomuto remeslu takmer nikto nevenuje na umeleckej úrovni. Našiel som svoj cieľ: žiť z vlastnej tvorby. Hoci som nemal peniaze ani ateliér, začal som naprávať rozbité vzťahy a veriť v zázrak. Prvý pokus v garáži s bývalou Playmate dopadol katastrofálne – forma sa rozpadla a pri snímaní som modelke omylom depiloval celé telo. Ale neodradilo ma to. Musel som na všetko prísť sám, metódou pokusu a omylu.

Ateliér

Pri bezcieľnom túlaní som objavil starú stolársku dielňu v dezolátnom stave. Správca ma tam nechal bývať a pracovať dva roky „načierno“, bez nájmu, na vlastné riziko. Bol to dar z nebies. Postupne sa diali ďalšie náhody – niekto mi daroval okná, ktoré presne pasovali, iný drahú sedačku, ďalší regály.

Správa o mojej novej ceste sa rýchlo šírila. Prvú veľkú objednávku na sochu v nadživotnej veľkosti som dostal od kamaráta, ktorý mi vyplatil plnú sumu vopred, hoci ma predtým nikdy nevidel tvoriť. Môj život sa presunul do ateliéru. Reklamných manažérov vystriedali modelky, missky a zberatelia umenia. Každá socha bola experimentom, mnohé skončili rozbité, kým som vyladil technológiu, aby bola pre modelky bezpečná a pre mňa esteticky dokonalá.

Ide sa ďalej

Dnes je práca s nahým ženským telom mojou každodennou realitou. Vyžaduje si to odstup a maximálne sústredenie. K mojej tvorbe pribudli aj posmrtné masky – pracujem s krásou života aj s definitívou smrti. Milujem vôňu svojho ateliéru, tie „toxické“ výpary by som nevymenil za žiadnu luxusnú kanceláriu.

Často premýšľam, či som mal začať skôr. Ale viem, že ako mladý, nevybúrený chalan by som to vtedy nezvládol. Vyššia moc zasiahla presne vtedy, keď som bol na dne a pripravený počúvať. Čo má prísť, príde. A príde to v správnom čase. Na začiatok nie je nikdy neskoro.

Aká je prítomnosť?

Rozhodne lepšia než minulosť. S určitosťou môžem povedať, že môj skutočný život začal až po štyridsiatke. Dovtedy to bolo len intenzívne, stresujúce pachtenie sa za peniazmi a pseudohodnotami. Vždy a všade boli na prvom mieste financie – a práve o ne som nakoniec prišiel.

Dnes je však všetko inak. Stratil som majetky, no získal som niečo omnoho cennejšie. Dostal som šancu na život a profesiu, o ktorej iní ani nesnívajú. Už sa nezaoberám vecami, ktoré ma nebavia; robím len to, čo v danom momente považujem za správne a zmysluplné.

Bolo mi ponúknuté remeslo, ktoré nemá konkurenciu. Umožňuje mi nadštandardne existovať v ktorejkoľvek krajine, dostalo ma na neuveriteľné miesta a zoznámilo ma s množstvom úchvatných ľudí doma i v zahraničí. Výsledkom mojej práce sú umelecké diela, ktoré priťahujú pozornosť a vyvolávajú emócie. Je to povolanie, od ktorého si nepotrebujem brať dovolenku, pretože ma nevyčerpáva – napĺňa ma. A čo je najdôležitejšie, daruje mi slobodu.

Má to však jednu podmienku. Tam v tme som musel sľúbiť, že svoju prácu a možnosti, ktoré mi otvára, nikdy nezneužijem na iné ciele, než tie, ktoré mi boli určené. A to sa mi, vďakabohu, darí…

Slavomír Gibej