POSMRTNÁ MASKA

História posmrtnej masky

Smrť bola vždy zahalená závojom tajomstvá, strachu, zvedavosti a pokoja. Ľudstvo neustále uctievalo smrť mnohými spôsobmi. Jeden z najzaujímavejších spôsobov bola aj tvorba posmrtných masiek. Posmrtné masky a smrť majú spoločnú históriu. Bez ohľadu na čas a miesto, kedy došlo k smrti, niekto nepochybne urobil niečo pre zachovanie pamäti zobrazenej osoby. História posmrtných masiek je veľmi dlhá a v mnohých krajinách sa veľmi odlišná. Jedno ale majú masky vždy spoločné: ide o odliatok tváre, ktorý má nejakým spôsobom uctievať zomrelého.

Starovek

V staroveku boli posmrtné masky tradíciou v mnohých kultúrach, napríklad v Egypte, Grécku, Ríme alebo Číne. V starovekom Egypte sa posmrtné masky používali ako súčasť pohrebného rituálu, ktorý mal zaistiť bezpečný prechod duše do posmrtného života. Boli vkladné do hrobky spolu s panovníkom pre zachovanie jeho podoby. V starovekom Ríme mali masky nielen iný význam, ale aj výrobný proces bol iný. Zatiaľ čo Egypťania odlievali masky na telách mŕtvych, v Ríme si človek masku vytvoril ešte počas života. (Live Mask) Posmrtné masky sa robili z vosku, hliny, kovu, látky alebo zlata. Najznámejšou posmrtnou maskou z Egypta je maska faraóna Tutanchamóna, ktorá bola objavená v roku 1923. Maska je vyrobená z dvoch vrstiev zlata a zdobená polodrahokamami a sklenenými vložkami. Maska má výraznú modrú a zlatú farbu a symbolizuje božskosť a kráľovskú moc.

V starovekom Grécku a Ríme sa posmrtné masky robili z vosku alebo sadry a používali sa na vytváranie portrétov zosnulých, kde sa verilo, že zachovávajú podobu duše zomrelého. Posmrtné masky sa tiež vystavovali v domoch alebo chrámoch ako spomienka na predkov. Niektoré posmrtné masky sa dokonca používali pri verejných pohreboch, kde ich nosili príbuzní zomrelého. Posmrtné masky sa robili najmä z významných osobností, ako napríklad filozofov, politikov, básnikov alebo vojvodcov. Medzi najslávnejšie posmrtné masky staroveku patria masky Platóna, Aristotela, Alexandra Veľkého, Cézara, Cicera alebo Marka Aurelia.

Stredovek

V stredoveku sa posmrtné masky používali na identifikáciu a uctievanie svätých a kráľov. Posmrtné masky sa robili z vosku, kovu, sadry, hliny a často sa pridávali k relikviám alebo sarkofágom. Posmrtné masky sa tiež používali na vytváranie náboženských obrazov niekedy aj vitráží. Medzi najznámejšie posmrtné masky zo stredoveku patria masky svätého Františka z Assisi, svätej Kláry, Karola Veľkého, Dante Alighieri, Johanka z Arku alebo Jána Husa.

Moderná doba

Keďže sa masky z niektorých materiálov zachovali veľmi dobre aj do dnešnej doby, bolo možné určiť, ako osoba počas svojho života zhruba vyzerala. Na ich základe tak vznikali na zákazku portréty a sochy a mali mnohokrát nevyčísliteľnú hodnotu. Mnohé posmrtné masky sú uchované v múzeách, historických zbierkach alebo súkromných archívoch, poskytujúc náhľady do fyzického vzhľadu významných postáv z minulosti.

Posmrtné masky sa robili aj zo slávnych osobností slovenskej histórie, ako napríklad Andreja Hlinku, kňaza a politika, ktorý sa narodil v Černovej. Jeho posmrtnú masku vyhotovil sochár Fraňo Štefunko z Martina a podaroval ju Karolovi Sidorovi, ktorý ju neskôr venoval Jánovi Čarnogurskému. Ten ju daroval mestu Ružomberok, kde sa originál nachádza v Hlinkovom múzeu v jeho rodnom dome. Kópia posmrtnej masky je aj v Liptovskom múzeu v Ružomberku

Historický Význam

Tieto masky často nesú historický význam a prispievajú k pochopeniu kultúrnych praktík, umeleckých diel a vyobrazení jednotlivcov v rôznych obdobiach dejín. Použitie posmrtných masek sa menilo a vyvíjalo v priebehu času, od slúženia náboženským a duchovným účelom až po ich transformáciu na cenné artefakty pre historické, umelecké a antropologické štúdie. V súčasnosti sú veľmi ceneným obchodným artiklom, poskytujú jedinečný pohľad na vzhľad jednotlivcov dlho po ich úmrtí a prispievajú k našemu poznaniu histórie a kultúry.